Dejiny sa opakujú ako mlynské koleso. Pamätám si, keď naši prišli niekdy na jar roku 1989 z roboty a otec bol zeleno-čierny od hnevu. „Tak tie ku…y si fakt myslia, že sme všetci úplne, ale úplne sprostí“? Hučal už snáď pred vchodom do domu. Bola ho proste celá ulica. „Oni si fakt myslia, že každý jeden z nás je na ich obraz?“
Po dlhšom vydychovaní, nadychovaní a zadržiavaní dychu, alebo skôr jeho lapaní, to napokon z neho vyliezlo. Vec sa mala takto: Do fabriky prišiel z Okresného výboru KSS súdruh, ktorý ich mal v straníckom referáte. Ďalší súdruh, tentoraz súdruh riaditeľ, prikázal chlapom, aby sa zhromaždili v hlavnej dielni, kde ich prišlo asi 300. Straníkov, aj nestraníkov. Súdruh z okresu sa zhlboka nadýchol a spustil niečo v tom zmysle, že im priniesol podpísať petíciu proti výzve Niekoľko viet, ktorá vtedy lomcovala našou drahou komunistickou spoločnosťou. Proste petíciu proti petícii. Najprv vraj bolo chvíľu ticho a potom sa ozval jeden z chlapov, inak dlhoročný nestraník, lebo ho v čistkách v roku 1970 vyhodili z partaje. Chcel, aby im Niekoľko viet súdruh z nadriadeného orgánu prečítal. Povedal, že keď sa už má proti niečomu podpísať, musí vedieť, proti čomu. Postupne sa začali k tejto jeho žiadosti pridávať ďalší a ďalší robotníci. Okresný súdruh začal lapať dych, ako neskôr môj otec doma. Súdruhovia! Apeloval na zúčastnených. Veď túto výzvu sme už odsúdili na všetkych straníckych úrovniach! Snáď si myslíte, že strana sa mýli a pravdu majú nepriatelia socializmu a zahraniční imperialistickí agenti? Nekecaj a prečítaj tú petíciu, ozvalo sa z davu. Inak si tú svoju môžeš strčiť do…
Podľa nielen otcovho svedectva súdruh z okresu zbledol, zozelenel, sfialovel… Stala sa z neho dúha.Napokon sa mu podarilo naškrabať pri stolíku asi 20 podpisov a odišiel so súdruhom riaditeľom do jeho kancelárie. Viac sa už vo fabrike neukázal. Chlapi ho zaregistrovali znovu až niekedy v roku 1995, keď podal ako poslanec vtedy vládnuceho hnutia(že neuhádnete jeho názov) najúspešnejší(čuduj sa svete) privatizačný projekt. Do roka bola fabrika vytunelovaná a všetci zamestnanci na ulici. Vrátane mojich rodičov.
Keď som dnes volala domov, otec sám začal rozoberať kauzu Kali špeciál, ktorý Slovenská pošta odmietla distribuovať. Záver znel : Tak a teraz ma nas….li natoľko, že si ten časopis pôjdem zobrať rovno do Bratislavy! A to prosím má môj rodič od nejakej prílišnej kritiky Roberta Fica, alebo Smeru ako celku, naozaj veľmi, veľmi ďaleko.
Kali špeciál vlastne zakázali otcovi čítať. Či tak urobil nejaký politicky nastrčený pajác zo Slovenskej pošty, alebo ešte pajácovitejší úradníček z ministerstva kultúry, ťažko teraz povedať. Skôr sa dá predpokladať, že to bola štvorka s kormidelníkom v zložení Maďarič, Danko, Kaliňék Bugár. A kormidelník Fico. Škoda, že títo borci neboli v Riu. Mohli sme mať o zlato viac.
Ale otca aspoň môže hriať pocit, že Kali špeciál nemusí verejne odsúdiť. Zatiaľ…