Andrej Danko je príbehom skutočného, profesionálneho Slováka. Leitmotívom žitia a bytia týchto prečudesných stvorení znie : Po vlastný prospech, po vlastnú funkciu, po vlastný žalúdok.
Syn „čestného privatizéra mečiarovca“, ako týchto kmínov nazval myslím Marián Augustín Húska(ak sa mýlim, opravte ma), musel nasávať život Slováka-darmožráča už v rannom detstve. Možno priamo so sunarom. Otec, úspešný privatizér z Mečiarovskej éry, ktorému sa podarilo za zlomok skutočnej ceny sprivatizovať (rozumej ukradnúť) Lesostav v Revúcej, musel byť skutočne veľkou inšpiráciou pre ďalší profesionálny rast Andreja.
O jeho profesnýchch úspechoch právnika sa toho veľa nedozvieme. Iba ak o paušáloch, ktoré bral za svoju nepochybne „brilantnú“ fiškáľsku prácu. Napríklad pre miestny úrad v Račí, ktorý táto „sranda“ vychádzala na 160 000,-SK mesačne. Alebo na jediný právny úkon, za ktorý zaplatili Verejné prístavy a.s. v korunách rovný milión. Isteže len náhodu to bolo v čase, keď im šéfovali ľudia ďalšieho slovenského megazlodeja Jána Slotu.
Mimochodom, Andrej Danko, prezývaný aj „odborne, hrdo, slušne“, hlasoval za vylúčenie Anny Belousovovej zo strany za to, že kritizovala podvody Slotových nominantov v prípade emisií a nástenkového tendra. Nepochybne aj vtedy hlasoval „odborne, hrdo, slušne“. Niežeby mi bolo Anny ľúto, to iste nie, ale bola jediná, ktorá sa v tej bande chmatákov a „Slovákov z povolania“ dokázala aspoň pozrieť pravde do očí.
Andrej ako protekčné dieťa odslúžil ako „podržtaška“základnú vojenskú službu na ministerstve obrany v čase, keď mu šéfoval Ján Sitek, vtedajší vplyvný člen Slotovej galérky. Inými slovami, keď vojaci mrzli na cvičeniach v teréne, alebo ich umáralo pekelne pražiace slnko, Danko sa pripravoval na obranu vlasti pred agresorom zašitý v suchu a teple ministerskej kancelárie. Alebo aspoň jej predsiene.
Nuž, dobre je byť Slovákom z povolania…