NEW YORK – Desať z 12 kandidátov súperiacich o funkciu generálneho tajomníka OSN sa v utorok zúčastnilo debát, vysielaných naživo v televízii. Kandidáti boli rozdelení po piatich do dvoch po sebe nasledujúcich diskusií – prítomní neboli minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák a bývalý šéf macedónskej diplomacie Srgjan Keri.
Navonok strohá správa z tlače nesie v sebe jedno zásadné, ale pre Slovensko a Miroslava Lajčáka osobne mimoriadne nepriaznivé posolstvo.Vypadol z okruhu možných budúcich šéfov Oragnizácie spojených národov. Nepochybne zdatný diplomat doplatil na Ficov spôsob robenia zahraničnej politiky. Niečo iné hovoriť doma, úplne iné vonku. Ak však hovorím o Ficovej hlavnej zodpovednosti za tento Lajčákov neúspech, treba hovoriť o Kaliňákovej, ale aj Lajčákovej spoluzodpovednosti.
Slovensko sa počas minuloročnej utečeneckej krízy zaradilo do bloku paranoidných a utečenecko-fóbnych krajín a krčmové vyjadrenia Roberta Fica na adresu týchto nešťastníkov, prebehli svetovými médiami ako kedysi poslanec Jarjabek z HZDS do Smeru. Bleskovo. Vyjadrenia premiéra o tom, ako islam nepatrí do Európy, ako je takmer každý utečenec ekonomický imigrant, ako nechá sledovať každého moslima, ktorý žije na Slovensku urobili Lajčákovi službu, ktorej dôsledky sa prejavili jeho neúčasťou na diskusii kandidátov na šéfa OSN. Fico si proste neuvedomil, že jeho výroky neostávajú medzi stenami tenisového centra, kde obstarožní účastníci mítingu blažene grofkajú nad každým jeho výrokom, aj keď je v úplnom rozpore s tým, ktorý povedal trebárs pred 10 minútami. Niet sa čomu diviť, lebo slovenský premiér nie je štátnik, dokonca nie je ani politik. Je iba členom zoskupenia finančných žralokov typu Brhel, Kmotrík, Poór, Počiatek či Kaliňák so svojím bielym koňom Bašternákom. Ak by tomu tak nebolo, musel by si uvedomiť, že vypúšťaním protiutečeneckých výrokov, patriacich do 9. cenovej skupiny a fŕkaním jedovatých slín na adresu tých, ktorým úchyli z ISILU vyvraždili polovicu rodiny, navždy obral Lajčáka o hlasy muslimských krajín. Lajčák má samozrejme tiež svoj nemalý diel viny na tomto jeho neúspechu. Ak sa na začiatku utečeneckej krízy správal ako skutočný politik a diplomat, vyzývajúci medzinárodné spoločenstvo na pomoc týmto chudákom, postupom času, zrejme pod tlakom blížiacich sa slovenských volieb a na základe Ficovho „usmernenia“, začal otáčať. na potvrdenie týchto riadkov si skutočne stačí porovnať vývoj jeho postojov za psoledné 2 roky.
Keďže platí, že ak chce človek niečo poondiať dôsledne, potrebuje na to tímovú spoluprácu, pravdepodobne rozhodujúcu ingredienciu pridal do kotla s Lajčákovým neúspechom Robert Kaliňák. Mať predsedu OSN z krajiny, v ktorej je minister vnútra priamo naviazaný na Bašternáka, či menej priamo na Kočnera, je totiž prepojením na ekonomické podsvetie. A mať predsedu OSN z takejto krajiny, sa už dnes v civilizovanom svete skutočne nenosí. Vzrastajúca nedôvera ľudí voči klasickým politikom totiž spočíva v rozhodujúcej miere v prepojení týchto „štandardných“ činovníkov na korupčné kauzy, do ktorých sú zapletení, alebo doknca oni samotní sú konštruktérmi bezbrehého rozkrádania verejných zdrojov.
A tak je dnes už prakticky isté, že Lajčákove ambície na šéfovanie OSN boli pochované na cintoríne nenaplnených politických cieľov.
„Nech odpočívajú v pokoji“, napísali na stuhu smútočného venca Fico, Kaliňák,Počiatek, Paška, Žiga, Raši, Mečiar, Slota a mnohí, mnohí ďalší nesmútiaci pozostalí.
Lajčákov koniec začal totiž už v roku 2006. Takže možno skôr, ako vôbec o svojich budúcich ambíciách tušil.